Rozhovor Briana Woodwarda s Jamesom Carpenterom

"Kľúčom k úspešnému projektovaniu je cielené experimentovanie," hovorí o svojom spôsobe práce James Carpenter. Jeho newyorský ateliér James Carpenter Design Associates (JCDA) si získal slávu a meno práve odvážnym experimentovaním so svetlom a sklom.

Pokiaľ sa o Paríži hovorí ako o meste svetiel, potom by sa mohol Manhattan označovať za štvrť prirodzeného svetla. Aspoň taký je názor päťdesiatdeväťročného Jamesa Carpentera, ťažko začleniteľného kúzelníka s prirodzeným svetlom, architekta, sochára, sklára a človeka nových nápadov, ktorý posledných štyridsať rokov označuje Manhattan za svoj domov. Manhattan v súčasnosti predstavuje aj galériu mnohých obdivuhodných tvorivých skutkov tohto umelca. „Manhattan ponúka svetlo v neuveriteľnej kvalite, aj keď to chodci na prvý pohľad nemusia vnímať. Je obklopený vodou a počas roka tu máme veľa slnečných dní. Dobre si to uvedomíte vo chvíli, keď opustíte hranice mestskej zástavby a prejdete napríklad cez Brooklynský most. Okamžite máte jedinečnú možnosť z odstupu sledovať skvelú súhru svetla a krajiny."

Väčšina Carpenterových prác má veľkoformátový charakter: svetelná stena novej budovy 7 World Trade Center, dichroické svetelné pole na fasáde budovy Millennium Tower alebo ľadový vodopád vo foyer budovy Hearst Tower. Architekti formátu, ako Norman Foster, Richard Meier a David Childs, kontaktujú ateliér Jamesa Carpentera JCDA, keď potrebujú poradiť v otázkach použitia prirodzeného svetla. „Jamie pristúpil k projektu novej budovy 7 World Trade Center inovatívne. Nemusíme sa uspokojiť len s praktickým hľadiskom, ale môžeme využívať i materiály a technologické postupy v neobvyklých kombináciách, a tak ľuďom sprostredkovať nové zážitky a skúsenosti," hovorí T. J. Gottesdiener, výkonný partner projektu 7 World Trade Project, zastupujúci projekčnú firmu Skidmore, Owings and Merrill. „Jamie vždy dal do projektov svoj neobvyklý výtvarný pohľad." Na všetky projekty Jamesa Carpentera môžeme pozerať ako na nepretržitý pokus zachytiť prírodu v zastavanom priestore.

James Carpenter je presvedčený, že prirodzené svetlo je pre stavbu rovnakým základným konštrukčným prvkom ako tehla alebo malta. Mal som príležitosť sa stretnúť s Jamesom na jeho ceste po Európe, kde prednášal a mal dohodnuté schôdzky s partnermi rôznych projektov. Požiadal som ho, aby mi povedal pár slov o projekte, na ktorom práve pracuje, a chcel som počuť jeho názor na otázku, či sa stane raz jeho tvorba neoddeliteľnou súčasťou našich domovov.

Stali ste sa laureátom významnej ceny. Ste presvedčený o tom, že môžeme považovať prirodzené svetlo skutočne za stavebný prvok?

Som presvedčený, že prirodzené svetlo môžeme vnímať dvomi rôznymi spôsobmi. Ten tradičný spočíva v tom, že prirodzené svetlo pomáha architektúre odhaliť jej formy. Inými slovami je tu v službách architektúry, ktorú má podčiarknuť a doplniť. Druhý spôsob vnímania vychádza z názoru, že prirodzené svetlo je v zásade informáciou o prostredí, ktoré nás obklopuje, a že architektúra môže pomôcť odhaliť jeho celistvosť. Architektúra je na to, aby umocnila silu prirodzeného svetla. Osobne sa prikláňam k druhému prístupu.

Ako môžu mrakodrapy a iné veľkoobjemové projekty, na ktorých často pracujete, umocňovať silu prirodzeného svetla?

Svetlo v mestskom prostredí predstavuje obzvlášť náročný prvok, pretože ho ovplyvňujú okolité budovy, ďalšie konštrukcie a veľa faktorov typických pre dané prostredie. To bol presne prípad práce na projekte budovy 7 World Trade. Veľmi ma zaujíma efekt volumetrického svetla a možnosť súčasne pracovať s rôznymi vlastnosťami svetla. Skúste si uvedomiť , čo okolo seba vidíme v prírode. Vnímame prúd svetla v mraku, v oceáne alebo medzi listami stromov. Svetlo na seba berie vlastnosti pevnej hmoty, zdá sa hmatateľné a objemné. Tento efekt môžeme dosiahnuť, pokiaľ zachytené odrazy svetla necháme súčasne prechádzať cez rôzne konštrukcie.

Hovorili ste o budove 7 World Trade, ktorá je pozoruhodná z ekologického hľadiska (ide o prvý mrakodrap na území USA s certifikátom LEED) i z hľadiska bezpečnostného. Pokiaľ ide o estetiku, čo považujete za najzaujímavejší moment?

Budova zachytáva hĺbku svetla a jeho objem, ktorý vzniká hrou na jej vnútornom a vonkajšom plášti. V okoloidúcich vyvoláva dojem nepretržitých premien svetla. Budova v podstate kopíruje dynamiku okolia. Plášť má odrážať svetelné podmienky nad Manhattanom a som presvedčený, že ľudia považujú práve tieto svetelné odrazy za zaujímavé a pozoruhodné. Tento efekt sme dosiahli použitím ohýbaných leštených oceľových parapetov, z ktorých sa prirodzené svetlo odráža na veľké presklené plochy plášťa budovy. Pretože sme použili sklo s minimálnym obsahom železa, plášť budovy je výnimočný – úplne priezračný. Preto môže dobre odrážať farebnosť oblohy, ale aj prirodzené svetlo obklopujúce budovu.

Čo nám môžete povedať o svojom návrhu opláštenia prízemia tejto budovy?

Vzhľadom na to, že na prízemie budovy umiestnili rozvodňu elektriny do pomerne rozsiahlej časti Manhattanu, budova sa musela dať pomerne rýchlo do prevádzky. Požiadavku na rýchlu výstavbu mal nielen investor, ale aj úrady. Rozvodňa siaha až do výšky 82 stôp od zeme a ukázalo sa, že je to najnáročnejšia časť projektu. Hlavný problém spočíval v tom, že vlastnú rozvodňu tvorila mohutná betónová škrupina. David [pozn.: architekt David Childs z ateliéru SOM, hlavný projektant] chcel, aby sme pripravili koncept budovy, ktorá by mala zjednotiť dva veľmi rozdielne prvky – betónovú konštrukciu rozvodne a funkciu komunikácie s vonkajším prostredím. Nakoniec sme prišli s koncepciou volumetrického plášťa budovy, ktorý by umožnil stavbe pohrávať sa so svetlom v dvoch vrstvách, a to vnútornej i vonkajšej. Hneď ako sme vyriešili, ako dosiahneme tento efekt, podarilo sa nám prísť i s riešením, ako by mohla pôvodná mohutná betónová klenba komunikovať s okolím.

Ako ste to dosiahli?

Museli sme hľadať rôzne riešenia, zvažovať iný variant svetelných podmienok na deň a iný na noc. Za denného svetla sme dosiahli efekt volumetrického svetla tým, že sme prekryli betónovú škrupinu dvojplášťovou fasádou. Pretože sme museli dodržať určité požiadavky na odvetrávanie, je medzi týmito plášťami nepatrná medzera. Vonkajšia vrstva plášťa je vytvorená z nehrdzavejúcich panelov s trojhrannými lamelami vo vysokom lesku. Počas dňa odráža vonkajšia vrstva denné svetlo v závislosti od uhla jeho dopadu na jednotlivé lamely. Svetlo, ktoré prejde vonkajšou vrstvou, sa rozptýli na pieskovanom povrchu druhej vrstvy fasádneho plášťa. Za súmraku a počas svitania je spodný plášť osvietený svetelným systémom LED, takže to vyzerá, ako keby rozvodná stanica vyžarovala kobaltovomodré svetlo. Tým sa nám vlastne podarilo zjednotiť túto časť fasády so štrukturálnou fasádou zostávajúcej časti výškovej budovy. Na budovu sme ďalej umiestnili kamery, ktoré prostredníctvom softvéru sledujú pohyb chodcov a ten transformujú do 80 stôp vysokých svetelných stĺpcov, ktoré sa pohybujú zároveň s chodcom. Ide nám o to, aby sa svetlo stalo súčasťou kultúrneho kontextu v bezprostrednom okolí budovy a aby každý človek prežíval mesto po svojom.

Ako by sme mohli aplikovať vaše nápady a inovatívne riešenia svetelných podmienok na bytovú výstavbu? Dá sa to vôbec?

Niet pochýb o tom, že ľudia trávia čím ďalej viac času vnútri budov, a tým vzniká potreba dostať do obytných priestorov viac svetla. Pri navrhovaní obytných domov sa tomuto momentu zväčša nevenuje dostatok pozornosti. Svetlo prevažne vnímame ako niečo, čo dopadá na nejaký povrch a od neho sa odráža do sietnice nášho oka. V prípade volumetrického svetla sa ale situácia výrazne zmení. Rovnaký prúd svetla dopadne na nejaký povrch /napríklad na difúzny povrch, alebo reflexný povrch/ a potom opäť na difúzny povrch. Tým dosiahneme to, že rovnaký svetelný zdroj sa vám prejaví niekoľkými rôznymi spôsobmi podľa typu povrchu. Vytvoríte tak dojem, že je viac svetla, je výraznejšie, bohatšie, hlbšie. Tento nápad vám umožní distribuovať svetlo vnútri budovy inak, ako je bežné, a odlišne vnímať jeho kvality. To je jedna z možností, ktorá je v ponuke. A potom by som tu videl priestor v kreatívnom prístupe k otázke, čo vlastne rozumieme pod pojmom okno. Domnievame sa, že by sa dali využiť veľmi jednoduché optické systémy a nenápadne ich zakomponovať do okna. Účinným použitím šošoviek a zrkadiel by sme mohli dostať dovnútra viac prirodzeného svetla, okno by prijímalo viac jasu z oblohy, prenášalo by ho dovnútra budovy prostredníctvom upraveného povrchu skla a človek by mal potom dojem, že prostredie je rozžiarené a presvetlené.

Hovoríte teda o vytváraní ilúzií? O tom, že sa budeme dívať do okna namiesto dívania sa cez okno?

Možno by sa to dalo povedať aj takto, ale myslím si, že ide skôr o zmenu pohľadu na samotný pojem okno a začať okno používať nielen na plnenie architektonických funkcií, ale otvoriť tu úplne nové možnosti dizajnu. Skvelým príkladom je náš projekt Dayton Window. Išlo o riešenie situácie v súkromnej rezidencii, kde sme potrebovali dostať dovnútra prirodzené svetlo, ale už vo vzdialenosti dvoch metrov od nášho domu stála iná budova . Jej stena úplne bránila akémukoľvek výhľadu a prístupu svetla. Keby sme tam použili klasické okno s bežným čírym sklom, bol by výhľad nulový a priestor tmavý, aj keby išlo o skutočne veľké okno 3 × 5 metrov. Tým, že sme použili niekoľko zrkadiel, jednoduchých šošoviek a difúzne sklo, vytvorili sme niečo ako periskop, ktorý poskytuje podobný výhľad, ako by sme sa vyklonili z okna a dívali sa hore do neba. Zrkadlá sprostredkujú výhľad na oblohu a prenesú obraz až na úroveň okenného skla, kde pomocou šošoviek a difúzneho skla pohľad zrekonštruujeme. Tak sa nám do okna podarilo dostať mnoho vizuálnych informácií, ktoré by tam inak neboli. Išlo v zásade o využitie veľmi jednoduchých princípov optiky a ich uplatnenie sa v bežne používanom systéme, ktorý tu má ale iné rozmery a kvalitu, je omnoho dynamickejší a aktívne zachytáva prirodzené svetlo.

Ide o riešenie dostupné i obyčajným ľuďom? Alebo dostupné niekedy v budúcnosti?

Môj názor je, že podobné prvky sa dajú vyrábať za veľmi zaujímavé ceny. Ide predovšetkým o využitie princípu optiky a použitie reflexných a difúznych materiálov, ktoré sú cenovo dostupné. Kovy, plasty alebo iné veľmi jednoduché materiály sa dajú ľahko zakomponovať do okenného systému. Myslím si, že vyvinúť nový produkt na týchto princípoch je len otázkou cieľavedomej spolupráce s nejakou konkrétnou firmou.

Dalo by sa povedať, že sú vaše nápady pre obytné stavby v súlade s myšlienkou trvalo udržateľného života?

Jednoznačne áno. Veľmi dobre vieme, že udržateľnosť a ochrana prírodných zdrojov závisí od hustoty populácie, a práve riešenie problémov hustnúceho mestského osídlenia predstavuje jednu z našich veľkých úloh pre budúcnosť. Jedným smerom, ktorým by sme sa mohli vydať, a ponúka sa sám, je minimalizácia používania umelého osvetlenia. Pokiaľ sme schopní maximalizovať využitie prirodzeného svetla a vytvoriť systémy, ktoré aktívne pracujú s prirodzeným svetlom, potom by sme mohli rovnaké systémy aktivovať nepatrným množstvom umelého svetla a ďalej distribuovať do priestoru. Ďalej môžeme využiť nápad hrať sa s vnímaním svetla, ktoré nemusí byť nevyhnutne obmedzený len na okná, pretože na vonkajších častiach budov by fungoval rovnako. Pokiaľ by sme použili na povrch budov a možno aj chodníkov materiály s reflexnými schopnosťami, samotné budovy by sa stali svetelnými zdrojmi a osvetlenie exteriéru by bolo menej energeticky náročné. Potom je tu otázka tepelnej účinnosti. Okná sú v tomto smere už dnes veľmi účinné, ale myslím si, že existujú ďalšie možnosti, ako zvýšiť účinnosť okien. Nemyslím tým tepelnú účinnosť, ale možnosti, ktoré ponúka optika. Rozhodne máme už v súčasnosti k dispozícii také technológie, ktoré by nám pomohli tieto systémy zdokonaliť, maximalizovať dostupnosť prirodzeného svetla a maximálne využiť tepelný zisk budovy.

Hovorili ste o urbanizácii. Ako zaistíme do budúcnosti, aby prenikalo prirodzené svetlo do domovov obyvateľov miest?

Nedá sa pochybovať o tom, že prirodzenému svetlu sa v kontexte mesta nevenuje takmer žiadna pozornosť. Veľmi dôležité je skúmať možnosti, ako dostať do interiéru budov rôzne aspekty prirodzeného svetla a svetelných javov. Svetlo je nositeľom ďalších vizuálnych informácií, tieňov, pohľadov do krajiny... svetlo je dôležitým prvkom prenosu všetkých týchto informácií. Okrem toho ma zaujíma použitie svetla na vytvorenie inej reality, ako tej, ktorá sa nachádza v bezprostrednom susedstve budovy. Okno nemusí mať bezprostredný vzťah k tomu, čo je za ním, použitím periskopu a šošoviek môžeme sprostredkovať úplne odlišný výhľad. Domnievam sa, že kľúč na prepojenie prírody a zástavby je práve v inovatívnych nápadoch, ako do obytných a pracovných priestorov aktívne premietať tiene, výhľady a iné vizuálne informácie. Len si predstavte všetky tie tmavé byty a celé domy v rôznych mestách sveta, pre ktoré by to bol obrovský prínos!

James Carpenter (59), výtvarník, architekt a odborník na využívanie materiálov, získal v roku 2010 cenu Daylight and Building Component Award, udeľovanú nadáciami VILLUM a VELUX Foundation. Carpenter získal cenu spoločne s finančným ohodnotením vo výške 100 000 € za prínos v práci s prirodzeným svetlom, za pochopenie tohto fenoménu a za svoj záujem oň. Cenu mu odovzdali začiatkom marca v Kodani. Carpenter je zakladateľom štúdia James Carpenter Design Associates (JCDA) so sídlom v New Yorku. Počas svojej kariéry mal možnosť spolupodieľať sa na projektoch významných budov a spolupracovať s celým radom známych architektov a staviteľov, ako napríklad s Normanom Fosterom, Richardom Meierom (SOM) a Michaelom Van Valkenburghom.